Ak sa váš príbeh začína detailom na budík a hrdinovým ustarosteným prebúdzaním, môžete si byť istý, že kurz scenáristiky ukončíte s nedostatočnou. Synecdoche otvára práve takáto scéna, ale napriek tomu (či naopak vďaka tomu) ide o diskutabilne najlepšie napísaný film tohto tisícročia. Charlieho Kaufmana zrejme poznáte ako geniálny mozog zodpovedný za Being John Malkovich (1999) alebo Eternal Sunshine of the Spotless Mind (2004). Pohrávanie sa s vrstvami reality a časovými líniami dotiahol do absurdity rovnej Samuelovi Beckettovi vo svojom režijnom debute Synecdoche, New York z roku 2008.

 

Synecdoche, New York je filmový hlavovlam s pesimistickým riešením

 

Divadelného tvorcu Cadena Cotarda (Philip Seymour Hoffman) sledujeme medzi približne štyridsiatym a osemdesiatym rokom jeho života. Hypochondra a pesimistu opúšťa manželka, maliarka stále zmenšujúcich sa miniatúr Adele (Catherine Keener) aj s dcérou. O Cadena prejavuje záujem recepčná Hazel (Samantha Morton), ale jeho suchársky prístup a ostýchavosť nedovoľujú rozvinutie vzťahu. Režisér sa nakoniec žení s oveľa mladšou a nie práve duchaplnou herečkou z jeho predchádzajúceho predstavenia Claire (Michelle Williams). Caden sa utápa vo výčitkách a ľútosti najmä nad sebou samým. V dcérinej izbe nachádza zabudnutý denník a číta si v ňom stále doplňujúce sa záznamy o jej bohémskom živote v Berlíne. Z existenčnej krízy ho dočasne vytrháva autorský grant, ktorý mu dovoľuje začať svoje majstrovské dielo. Prenajíma si monštruózny hangár, buduje v ňom repliku New Yorku v mierke 1:1 a obsadzuje hercov do úloh ľudí zo svojho života. Prípravy nenaberajú konca („Kedy príde publikum? Už skúšame sedemnásť rokov!) a stiera sa hranica medzi hrou a realitou.

 

Synecdoche, New York je filmový hlavovlam s pesimistickým riešením

 

Symbolika občas pripomína Lyncha a režisér naňho raz aj priamo odkazuje, a síce zlovestnou siluetou za červenou záclonou. Zatiaľ čo Lynchove inotaje a hádanky sú abstraktnej povahy a pracuje s víziami a snami, Kaufmanovovo vrstvenie je starostlivo vykalkulované a akoby narysované pomocou pravítka a uhlomeru. Synecdoche síce formálne neláme štvrtú stenu, ale výsledná snímka je v prenesenom význame dielom vlastného protagonistu. Ak si predstavíme, že výjavy pri natáčaní snímal režisérov skutočný štáb, začína sa zo všetkých tých úrovní reality točiť hlava. Kaufman je Caden, Cadena hrá Sammy a toho stvárňuje ďalší herec. V posledných desiatich minútach je divák dokonca presviedčaný, že všetci sme Caden. Po opakovanom videní filmu začínate objavovať nepatrné, avšak dejovo zásadné drobnosti. Krátke zábery na noviny, televíziu, dátum spotreby na krabici mlieka či hlas rozhlasovej spíkerky prezrádzajú, že počas na prvý pohľad zanedbateľnej scény raňajok v skutočnosti uplynuli tri mesiace ubíjajúcej rodinnej rutiny. Kritika súdržne označila snímku za surrealistickú. Takýto formálny prívlastok však neberie v úvahu bolestivé, miestami dokumentárne zachytenie všednosti a tragiky ľudského bytia.

 

Synecdoche, New York je filmový hlavovlam s pesimistickým riešením

 

Hoci zrejmými ústrednými témami sú sklamanie, samota a smrť, protagonista je na záver konfrontovaný so svojou chorobnou egocentrickosťou. Iróniou je, že scénu tejto katarzie nerežíruje Caden (zjavne samotný Kaufman vložený do filmu), ale upratovačka, ktorá prevzala jeho úlohu. Autor tým starú trópu o vzájomnej imitácii umenia a života posúva na celkom novú paradoxnú úroveň. Synecdoche vás prinúti myslieť, a vaše zistenia pravdepodobne nebudú príjemné. Hrdina je vyčerpaný divadelný režisér zlyhávajúci na profesijnom aj osobnostnom fronte. Nie sme všetci režisérmi vlastných životov?

 

Ohodnoť článek
1
Foto: movieplayer.it, anotherfilms.blogspot.sk, youtube.com